pondelok 7. apríla 2014

Press any key to continue...


Stlačte klávesu a ešte raz stlačte klávesu, a práve tak stlačte znova úplne tu istú klávesu a pokračujte ďalej. Tiež sa vám v tom trochu ozýva Stanley Parable? Vypočujte si dialóg a stlačte klávesu, posuňte svoju postavu o pár virtuálnych metrov ďalej a opäť stlačte klávesu – v tom lepšom prípade tu istú ako pred chvíľou. O čom sú vlastne hry. A teraz naschvál vynechávam všetky poučky, poznatky a definície, ktoré poznám, a ktoré som kedy čítal. Len tak úplne volne... čo je vlastne počítačová hra?


Kde končí, kde začína a čo je jej výhradnou náplňou. Je interaktívna, v zmysle človeka reagujúceho na výzvy, ktoré mu program pripraví. Ale kde je potom výzva v niečom ako Dear Ester? Prechádzka? Áno, v realite by to pre niektorých jedincov mohla byť riadna výzva. Obzvlášť ak by sa malo jednať o lezenie, či prudké stúpanie, ale...vo virtuálnom svete to nie je žiadna výzva. Dokonca, v náväznosti na spomínanú reakciu na niečo, v Dear Ester príliš nereagujete. Len kráčate a kráčate a... Text a dialóg. Akú úlohu hrá ten v systéme hry? Text by teoreticky mohol poskytovať spätnú väzbu v závislosti od pravidiel. Ale čo doplnkový text. Čo text, ktorý rozširuje a dopĺňa herný svet? Ten potom nemá žiaden zmysel. A verte mi, vo svete existujú ľudia, ktorých práve táto zložka na hrách vôbec nezaujíma. Zaujíma ich systém hry ako keby ten bol jadrom a hnacím motorom hry. Je a nie je. To je práve na počítačových hrách to zvláštne. Bytie a nebytie. Hrá by mala stáť na nejakých pravidlách, inak asi nie je hrou. Pravidlá môžu byť úzke, široké, prísne a laxné, skrátka všelijaké. Lenže to zase nezapadá do prísneho poriadku človeka čo potrebuje mať všetko presne dané a určené. Bez pravidiel predsa nemôžem hrať?! Alebo áno?

Staré hry boli o pravidlách, o systémoch a nakoniec o šikovnosti hrajúceho. Jednoduché tvary, veľké
výzvy, ktoré občas stvorili zaujímavé príbehy. Prekonávať najvyššie skóre bola méta, ktorú chcelo dosiahnuť množstvo hráčov. A tak trochu žije v nás dodnes. Nie je dôležité ako to vyzerá, ale ako sa to hrá. Hovorievam často a pritom ma uvidíte užívať si aj hry, ktoré sú vo svojom jadre veľmi jednoduché a vôbec nestavajú na komplexných systémoch. Plocho napísané postavy, krajina plná monológov na zaplnenie priestoru... ešte k tomu monológov, ktoré si vypočujú len masochisti ako som ja. Možno. Sterilný svet. Tvorcovia hier sa snažia budovať svety, avšak akosi zabúdajú, že svet sa nedá stvoriť na jeden záťah. Len sa opýtajte nejakého tvoriaceho božstva. Určite vám dá vedieť ako na to. Ani svet Ultimy nevyrástol na zelenej lúke. Elder Scrolls? Tomu vesmíru tiež trvalo niekoľko dielov než naplnil svoj potenciál a... Nuž, ako to už vo vesmíroch býva, nakoniec sa začal rúcať do samého seba. Nieže by sám chcel. Ale jeho tvorcovia sa rozhodli, že musí byť prístupnejší a tak začali z neho vyhadzovať všetko čo sa prieskumom zdalo byť neprístupné. Napokon, čo sa stane so svetom, s ktorým si autor nevie rady? Zahodí sa a vytvorí nová kontinuita. Len tak, pretože... Nie je podstatný, podstatný je systém. Aspoň tak hovoria. Herná náplň, mechaniky, výpočty na pozadí, ktoré poháňajú hráča dopredu. Asi.


Elder Scrolls Online, istým spôsobom je to len hra o stláčaní klávesy E a o bití príšer hlava-nehlava. Možno. Ale to je predsa činnosť, ktorá by nikoho nebavila. Takže pravdepodobne na tom bude niečo viac. Problém je, že keď hľadáme niečo viac, dostaneme sa opäť k povrchnému – sterilné postavy, podivné monológy (česť výnimkám) a prekrásne prostredie. Krásne prostredie nájdete aj v reálnom svete, tak prečo človek nie je znechutený z toho virtuálna, ktoré je tak... povrchné? Nemajú žiadnu hĺbku a s realitou zaobchádzajú s pestovanou hravosťou a nostalgiou. Také čosi sa pripisuje vplyvu Disneyho na našu spoločnosť. Neplatí to len o jeho rozprávkach a filmoch, ale i o zábavných parkoch a... zdá sa, že aj o hrách. Nieže by hry nemohli niesť veľké myšlienky. Môžu. Otázka je – pokiaľ bude na svete príliš veľa týchto nudných ľudí, čo majú radšej herný systém ako celok – či sa im to oplatí.


Niekedy mám pocit, že moje vnímanie hier je prekliatím. Rád by som počítačové hry videl ako čistý systém. Pravdepodobne by som potom musel pohŕdať mnohými hrami, ktoré teraz milujem. Aspoň na jeden deň. Ale nejde to, pretože čo sa mňa týka, hry sú jeden veľký celok a herný systém je len obyčajný základ, ktorý nemusí vždy spoľahlivo fungovať, aby človek mohol mať hru rád. Pýtate sa, odkedy nemusí byť základ pevný? Hry nie sú stavba, aby potrebovali spoľahlivé základy. Okrem toho, ten systémový základ môže podporovať všetko ostatné – od sveta, dobre napísaných postáv až po samotnú výzvu. Myslím však, že to funguje obojstranne. Ak je základ dobrý, dokáže potiahnuť aj rozkolísaný obal. Ak je solídny obal, dokáže podporiť chabé základy.


V konečnom dôsledku je každá hra o stláčaní jedného či viacerých tlačidiel. Flappy Bird by vedel rozprávať. Spacebar na skákanie, Ctrl na strieľanie a Alt pre špeciálnu zbraň. Postreh, skok, streľba, skok, postreh... Prostredie. Príbeh nie je dôležitý. A naopak. Jedna klávesa na všetko, ale to ostatné okolo je dôležité. Kam idem, kde som, čo potrebujem spraviť. Kam sa dostanem a prečo tam mám ísť. Ak si odpoviem, pretože to po mne hra chce... treba sa samého seba spýtať, prečo tú konkrétnu hru ešte hrám.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára