pondelok 30. mája 2011

O vnímaní hry v priebehu času

Ide predovšetkým o zábavu, jednoducho aby veci človeka skutočne bavili, vtedy sa bude cítiť plný a šťastný. Aspoň to je vec, ktorú často tvrdievam. Robiť veci, ktoré nás bavia. Zabávajú. Bohužiaľ, nie vždy máme to šťastie a zábava sa často stráca. Človek už len robí veci, ktoré musí. Nebaví ho to. Podobné je to aj s videohrami, hráme ich, pretože nás bavia. Teda až na prípady nebohých herných recenzentov, ktorí dostanú (náhodou a niekedy) aj druh hry, ktorý ich od pohľadu odpudzuje. Ale to je úplne iný príbeh, než ten náš...


Skoro každý človek vo svojom rannom veku príde do styku s videohrami. Niektorí len prebehnú okolo, iní pri nich vo svojom –násť ročnom veku na chvíľu pobudnú a ďalším sa zapáčia tak, že sa nie od nich odtrhnúť ani keď im je –dsať. Lenže nazeranie na ne sa v každom období líši. Logicky nás niečo iné zaujíma v detstve, niečo úplne iné v puberte až nakoniec sa záujem rozvinie niekde do úplne iných sfér vnímania hier ako média. Avšak, tiež to nebýva pravidlom. Spoločným menovateľom je však zábava, lenže jej ponímanie sa mení rovnako ako celkový záujem o hry.

Na začiatku je okúzlenie technológiou. Niečím zaujímavým, novým a nepoznaným. Niečo, čo sa dá ovládať, bliká to, svieti to, či to vydáva zvuky. Je to niečo absolútne nové a kladie to na človeka istý druh výzvy. Tie najmenšie deti, ktoré prídu do styku s videohrami, neriešia kvalitu grafiky, nezaujíma ich hĺbka (či plytkosť) príbehu a vôbec naratívna kvalita. Skrátka sa len bavia dianím. Popri tom sa prirodzene učia ovládať technológie okolo seba. V dnešnej dobe, ako pozorujem a počúvam dnešných rodičov, to býva vek celkom skorý. V minulosti to bolo trochu inak a veľmi záležalo na „technickom zázemí“ rodiny, prípadne školy. Keď sa pozriem na svoju minulosť, toto obdobie bolo pre mňa typické okolo 7-10 roku života. Obdobie, kedy som na rôznych miestach spoznával počítače a hry, ktoré k nim akoby prirodzene patrili. Automaty v petržalskom Lunaparku, u známych a kamarátov rôzne druhy počítačov ako Atari, či Amiga, samozrejme nesmelo chýbať ono populárne PMD, na ktorom som sa učil programovať a hral i rôzne hry. Všetko tak vzdialené, vlastne akoby mimochodom doplňujúce ďalšie aktivity všedného dňa. Potom však prišlo PC, ešte stále mimo domácnosť, ale už dostatočne blízko – u rodičov v práci. Občas sme tam s bratom chodievali a škemrali, aby nám pustili tú hru alebo onú... Bol to celý rad hier, ktoré sa snáď museli dodávať do počítačov v celej republike (Československej ešte v tých časoch). Nie vždy by ste ich dnes identifikovali podľa ich „rodného názvu“, keďže mávali svoje vlastné pomenovania adresárov. Avšak pamätníci mi však dajú za pravdu: Blockout, Barbarian, Rick Dangerous, Grand Prix Circuit (aka Formula), Cycles (aka Motorky), Prince of Persia a neskôr sa k nim pridal i Wolfenstein 3D a The Games: Winter Challenge... Je možné, že som ešte nejakú z hier vynechal*, ale zhruba sú to práve tieto hry, ktoré sa nachádzali naozaj v každom PC v republike. Vôbec ma v tých rokoch nezaujímala nejaká všeobecne platná kvalita hry, nejaké recenzie, či názory „odborníkov“ na ne. Aj keď, kto vo svojich siedmych rokoch o nejakých vedel, však. Hrali sme sa ich, pretože nás bavili. Niektoré z menovaných hier sú zábavné do dnes, u iných bol čas trochu nespravodlivejší. Lenže to nikoho v tej dobe nezaujímalo. Čo na tom, že dnes sa prakticky Barbarian nedá ovládať. Vtedy? Bola to výzva, s ktorou sa bolo treba popasovať, prekonať ju. Myšou sa ovládať nedala. Ostala len oná klávesnica a jej F klávesy. Jediný spôsob ako hru hrať bolo spôsobom pokus-omyl a napokon celé od začiatku. Nespomínam si na žiadnu frustráciu, či znechutenie, jednoducho číra zábava. Rovnako spomínané motorky, veď na svoju dobu to bola úžasná hra. Dnes sa samozrejme nemôže porovnávať s rôznymi pokusmi o realizmus (nielen grafický, zvukový ale i mechanický), lenže vtedy nič lepšie nebolo. A ak sa aj do vášho počítača dostalo niečo nové, bolo to automaticky porovnávané s tým predchádzajúcim.

Lenže človek rastie a rozvíja sa. Jeho vnímanie a chápanie veci v kontextoch narastá spolu s nadobudnutými skúsenosťami. Podobne je to i u hier. Začína vám byť –násť, medzitým padla železná opona a hier začalo odrazu pribúdať. A nielen to, pomaly zisťujete, že podobne postihnutých jedincov je viac a dokonca sa o hrách píše i v nejakých časopisoch a nielen v ZENITe pionierov, kde si človek mohol nájsť rôzne programy pre spomínané PMD.

V tomto období začína človek vnímať i kvalitu zábavy. Rozlišuje už zlé a dobré hry, resp. hry, ktoré ho s nejakého dôvodu nebavia alebo bavia. Avšak nemusí byť zo zásady príliš prísny – v začiatkoch. Až s ním začne mlátiť puberta (a náhodou sa o hry bude stále zaujímať, je to skrátka ťažké obdobie ;) ), v zásade to začne „mlátiť“ i jeho názorovým spektrom. Je to obdobie, v ktorom sa začína tvoriť vyhranený vkus smerom k herným žánrom. Aj keď trendy násťročných budú vždy trochu... divoké. Veď komu by sa nezdalo zábavné krájať príšery z pekiel motorovou pílou, či dávať tanečniciam pri tyči peniaze nech ukážu svoje pixelové vnady. Spoločným znakom s predchádzajúcim obdobím je dostatok času na hranie celého spektra hier, takže si človek naozaj vyberie (a vyskúša) všetko, aby sa napokon začal usadzovať v jednom obľúbenom žánri a ostatné už bral len ako doplnkové. Stále je to však skôr obdobie zábavy pre zábavu, i keď človek už začína chápať širšie súvislosti. Viem, že nie som jediný, kto vďaka počítačovým hrám objavil také literárne skvosty ako Herbertova Duna, či dielo J.R.R. Tolkiena. Kultúrny presah, ktorý sa pomaly usadil v mojich zvyklostiach a (možno) ma nakoniec naučil nazerať na videohry i trocha inak ako vtedajšia majorita. Je to i obdobie, kedy som často počúval ako z toho jedného dňa vyrastiem, ako ma to prestane baviť...veď uvidím. Na podobné názory som vždy odpovedal jedným slovom: Nikdy! Keď sa tak dnes rozhliadam okolo seba, pozerám na všetky tie krabice a lapače prachu, mám taký pocit, že mi to niekde v podvedomí z tej puberty ostalo. Naschvál sa to začalo prejavovať až v druhej polovice môjho prvého –dsaťročného životného cyklu. Dovtedy moje priestory obývali len ninja korytnačky a aj tie už sa v neskoršom –násťročnom období ocitli schované kdesi v skrini.

Ale keď človek trochu dozrie, začne veci opäť vnímať v inom svetle. Má menej času, musí ho rozdeľovať medzi rôzne činnosti a napokon príde na pretras i videoherná záľuba. Čím ďalej, tým viac býva odsúvaná na okraj. Prípadne sa z hlavnej náplne stáva relaxačná zábava. V niektorých prípadoch sa mení i pohľad na hry ako také, na ich miesto v živote jednotlivca, či dokonca celej spoločnosti. Čím sú, čím sa stali a oplatí sa mi venovať tejto činnosti svoj voľný čas? Prečo by som mal? Potrebujem zabiť čas? V tom prípade sa vraciam k predchádzajúcemu obdobiu – zábava pre zábavu. Alebo chcem niečo trochu viac? V tom prípade si dôkladne vyberám svoje tituly. Oba tieto prístupy môžu existovať paralelne vedľa seba v rámci jednej bytosti. Nevylučujú sa. Druhá však naznačuje, že by človek rád chápal hry ako niečo čo ho skutočne obohacuje, čo je rovnocennou súčasťou jeho zábav, vedľa filmu, hudby, divadla, či literatúry. Intelektuálne požiadavky prudko narastajú. Aj keď sa pozerám dozadu, na celé to obdobie... Naozaj moje požiadavky na istú intelektuálnu kvalitu narástli, ale zároveň ma pohltili viac, než v mojom detstve. Nie, nemám na mysli samotné hranie. Toho je skutočne o veľmi veľký kus menej, je to skôr o akomsi prijatí hernej kultúry za svoju. Zo všetkými jej pozitívami i negatívami. Možno to nazvať ako vypustením vnútorného geeka na povrch. Ako inak nazvať stav, keď sa ninja korytnačky a ich kolegovia po dlhých rokoch opäť ocitli na poličkách a ešte k nim pribudli aj nový kamaráti :-).

Buď je pravdivá oná ľudová múdrosť, ktorá hovorí: „Čím starší, tým sprostejší!“ Alebo je to skrátka prirodzený vývoj, kedy si človek naozaj uvedomí, že čo ho baví, to ho robí šťastným a spokojným. Na druhej strane je zaujímavé, ako sa slovko „zábava“ často vkladá do protikladu so „serióznosť, vážnosť“ a teda je v ľudskom povedomí všetko „zábavné“ „nevážne“, a teda by sa tým zodpovedný človek nemal zaoberať. Čím sa opäť elegantne dostávame k problému videohier ako takých – hry sú predsa v prvom rade zábava. A z tohto konštatovania (resp. chápanie zábavy ako opozitá k serióznej činnosti) vyplýva množstvo nedorozumení a diskusií, s ktorými sa potýkame denno-denne na každom kroku.


*Keď tak, neskôr pozriem na 5.25" diskety z toho obdobia, ktoré ešte niekde mám :-)

1 komentár:

  1. "Je to i obdobie, kedy som často počúval ako z toho jedného dňa vyrastiem, ako ma to prestane baviť...veď uvidím."

    Toto ako keby si mojim rodičom z úst vytrhol! :D

    OdpovedaťOdstrániť